Vincent Hložník
Osobnosť slovenského maliara, grafika a ilustrátora Vincenta Hložníka (1919 – 1997) je odbornej i laickej verejnosti dobre známa. Dejiny umenia ho už relevantným spôsobom zaradili medzi najvýznamnejších výtvarníkov druhej polovice 20. storočia. Vincent Hložník, neúnavný a agilný výtvarník a pedagóg je dnes už doslova ikonou slovenskej kultúry. Jeho tvorba bola ľudská, empatická a doslova všadeprítomná. S jeho jedinečným a dobre rozpoznateľným rukopisom sme sa mohli stretnúť v množstve ilustrovaných kníh, vo verejnom priestore, či v úžitkovom výtvarníctve. Vincent Hložník po sebe zanechal veľké kultúrne dedičstvo, ktoré je zastúpené v štátnych galériách, múzeách a v súkromných zbierkach.
Z pohľadu súčasnej kunsthistórie sa Hložníkove dielo zdanlivo prezentuje ako zhodnotené. Avšak dejinám umenia musíme prepáčiť zaiste fluidnú povahu a meniaci sa kontext vecí a javov. Pri doplňovaní nových súvislostí a hľadaní medzigeneračných dialógov dopomôžu mnohokrát súkromné zbierky, ktoré sa istým spôsobom špecificky vyprofilovali na konkrétnych autorov. Nesuplujú tým štátne inštitúcie, práve naopak, sú výborným zdrojom na vytvorenie dialógu a dotváranie obrazu našich dejín umenia. Veľmi cennou a z odborného hľadiska aj veľmi zaujímavou a prínosnou je košická zbierka Vincenta Hložníka, ktorú viac než dve dekády systematicky a s vyhraneným záujmom buduje Anton Majoroš. Košická kolekcia diel Vincenta Hložníka predstavuje homogénny celok s jasne definovaným okruhom záujmu a vlastným estetickým vkusom a cítením. Charakter košickej zbierky diel Vincenta Hložníka reflektuje vyhranený záujem o tvorbu prevažne 70. až 90. rokov minulého storočia, ktoré boli pre Vincenta Hložníka mimoriadne plodné. Maľby vytvorené v spomínanom období vznikali ako expresionistické naratívy vypovedajúce o stave spoločnosti s odkazmi na krehkosť ľudského spoločenstva v kontexte vojnových konfliktov, tragédie človeka, či nepokojných apokalyptických vízií. Hložník sa po obsahovej stránke svojich plátien inscenuje do polohy snára – akéhosi rozprávača, ktorý svoje mentálne obrazy tlmočí prostredníctvom „barokových“ kompozícií plných dynamických tvarov a výraznou, priam dráždivou farebnosťou. Napriek možno miestami desivej, v Baconovskej štylizácii zoomorfných a antropomorfných segmentov, je nemenej dôležitým aspektom duchovná povaha tvorby Vincenta Hložníka, vychádzajúca z jeho religiózneho presvedčenia, ktoré vždy zápasilo so svetskou mocou. Košická zbierka Vincenta Hložníka je výkrikom i mementom zároveň. Pohľady na konkrétne diela v nás vyvolávajú dojem, že Hložník dokázal vytvoriť vlastný autorský program v súlade s rukopisom, resp. štýlom expresívnej maľby, ktorá nie je len formálna, ale je hlboko naplnená viacvýznamovým obsahom.
Kôň, klaun, končatiny, priestor, hĺbka, farba. To sú tie najdôležitejšie atribúty Hložníkových obrazov zo 70. a 80. rokov, ktoré sú predmetom jeho búrlivých kompozícií. Hložník neopúšťa svet predmetnej maľby. Je vyznávačom kritického magického realizmu a snaží sa vypovedať o všeľudskom trápení na základe symbolov, ktoré nakoniec môžeme vnímať ako optimistickú víziu sna, ktorý nazývame ľudský život. Kôň ako príznačná metafora, či symbol, je odkazom na Hložníkovu ikonografiu, ktorá stelesňuje koňa ako atribút modernej Európy, ako zviera, ktoré nieslo na svojich sedlách bojovníkov vo vojnách, jazdcov z Apokalypsy, ale aj kráľov, či cisárov ako symboly víťazstiev už od čias staroveku. Hložníkov odkaz je tak symbolicky živý aj v 21. storočí v uzavretom diele, ktoré vypovedá o snahe pochopiť humanizmus a civilizmus, byť sociálno-kritický, čím vlastne Hložník pokračuje v odkaze medzivojnovej avantgardy.
Miroslav Kleban