Július Jakoby

Július Jakoby a Vincent Hložník, spojení vášnivým citom, chytajú život na svoje plátna nadsadenou farebnosťou, deformovanými tvarmi, uvoľneným štetcovým rukopisom. Tieto atribúty zaujali mladého hudobníka Antona Majoroša v jeho odhodlaní stavať vlastnú zbierku práve na diele tvorcov expresívnej palety, v tej dobe síce kanonizovaných teoretikmi umenia do polohy neprehliadnuteľných pilierov slovenského výtvarného umenia 20. storočia, avšak pre neochotu podieľať sa na normalizačnej angažovanosti, obaja výtvarníci napriek nespochybniteľným kvalitám zostávali v závetrí oficiálneho, štátom preferovaného umeleckého panteónu.
Začínajúci zberateľ sa sprvu tešil z ľúbivých obrazov. S novými skúsenosťami a rozrastajúcou sa zbierkou diel od rôznych slovenských maliarov, po čase dospel k poznaniu: bude zbierať najvýznamnejších autorov priamo z ich ateliérov, aby sa okrem iného vyhol pochybnostiam o pravosti artefaktov.

Július Jakoby (1903 – 1985), na drobné výnimky rozprávač – ilustrátor príbehov a zážitkov, úzko spojených so severnou perifériou Košíc, s dnes už neexistujúcim rodným domom na Ťahanovských riadkoch, Hornádom, parkmi, krčmičkami, s postavami, z ktorých sála radosť i smútok. Jakobyho takmer sedemdesiat rokov trvajúci tvorivý proces skrýva ironický, autobiografický podtón. Autor je zbavený potreby cestovať za vzdialenými motívmi či poškuľovať po cudzích vzoroch, i keď v jeho výtvarnej reči nemožno prehliadnuť jemné poučenie od majstrov baroka, fauvizmu, expresionizmu, z oneskorených stredoeurópskych modifikácií impresionizmu. Jakobyho maliarsky jazyk postupne prerastal do originálneho rukopisu. Po roku 1958 pozvoľne zanecháva zákonitosti perspektívy. Čiarovou maľbou a chvatným nanášaním lazúr rozpúšťa obrysy figúr, vsadených do prevažne anonymných priestorov. Vo farebných plochách komponuje vášnivé harmónie a záchvevmi tenkých línií modeluje protichodné psychické stavy a z postáv bez fyzickej krásy loví radostné nálady i dezilúziu.
Autor, v neskoršom veku usídlený v meštiackom byte na Mäsiarskej ulici v centre Košíc sa svojho diela nerád vzdával. Zberateľ Anton Majoroš vystupoval po schodoch do prvého poschodia obozretne: pri získavaní diel od Júliusa Jakobyho bol občas konfrontovaný s umelcovou vrtošivou náturou. Od momentu položenia otázky či majster niečo nepredá, nebolo isté ako návšteva dopadne. Každý jakobyovský prírastok má preto vlastný príbeh, hodný vyrozprávania. O maliarovi bolo známe, ako nerád sa svojho diela vzdáva a dokončené obrazy nemilosrdne prerába, držiac sa vlastného kréda: „Čo nie je dobré, to treba zničiť.“

Zbierka rodiny Majorošovej, pochádzajúca prevažne z Jakobyho ateliéru a z umelcovej pozostalosti, je unikátna aj svojim rozsahom. Expozícia vo Villa Gallery je po zbierke Východoslovenskej galérie druhým najpočetnejším zoskupením Jakobyho diel.
Päť desiatok exponátov reprezentuje umelcovu tvorbu od polovice 30. rokov minulého storočia po vôbec posledné plátno Rodina v záhrade, dokončené v roku 1985, tesne pred maliarovou smrťou. Ide o takmer celý námetový okruh: ženský akt, biblické motívy, Adam a Eva, Kristus, autoportrétne momentky z ateliéru: Pri peci, Opitý, žánrové námety z prechádzok do prírody Rybár v klobúku, Na jazere v Čani, Lesná krajina, pracovné motívy Žena pri šití, Pri vešaní bielizne, zriedkavá téma Zátišie v ateliéri i kompozície bez názvu, siahajúce do abstraktnej maľby, existenciálne polohy V krematóriu, Tragédia v aréne, sugestívny Autoportrét so stiahnutými nohavicami z roku 1953, podľa legendy vytvorený pre ideologickú komisiu, kritizujúcu Jakobyho nedostatočnú angažovanosť.
Z výtvarných techník v zbierke dominuje Jakobyho kráľovská disciplína olejomaľba. Prítomné sú i zriedkavosti: akvarelové štúdie, suché pastely na lúpanej lepenke s jemnými zrnkami na drsnom povrchu, evokujúce umelecké dedičstvo bohémskeho novátora Kővariho – Kačmarika. Je preto symbolické, ak žiarivé farby Jakobyho obrazov oživujú rovnaký výstavný priestor ako unikátne Kővariho plátna.

Daniel Liška